Poštový úrad bol v obci slávnostne otvorený v roku 1956. Dovtedy musel chodiť listonoš po poštu do Alekšiniec, predtým do Rišňoviec a istý čas aj na stanicu Andač k vlaku. Poštový úrad bol umiestnený v budove vtedajšieho MNV, v miestnosti s rozmermi 5x5 m.
V týchto priestoroch bol Poštový úrad až do roku 1989, kedy sa presťahoval do zrekonštruovanej starej budovy ZŠ.
Budova MNV, bývalý notársky úrad, bola postavená v roku 1892, na mieste obecnej kováčskej vyhne, na ľavej strane potoka, pri pravom odvetvení cesty, vedúcej z Alekšiniec. Notársky úrad tvorili dve miestnosti. V roku 1931 bol úrad prestavaný a nachádzali sa v ňom dve väčšie miestnosti a jedna menšia v strede. Do úradovne sa vchádzalo zpod brány. Táto miestnosť slúžila pre vedúceho notára. V úzkej strednej miestnosti bol uložený obecný a notársky archív a katastrálne mapy. Tretia miestnosť slúžila pre pomocnú notársku silu. Úrad mal k dispozícii dva písacie stroje, ktoré obec kúpila v roku 1931, pre nedostatok finančných prostriedkov na mesačné splátky. Obecné zbory ťažko pristúpili k zakúpeniu písacích strojov, pretože to vo svojej predpojatosti považovali za zbytočné a nechceli uznať výhodu týchto strojov. Tak v roku 1924 Jozef Šulek, notársky pomocník, kúpil za svoje peniaze stroj do úradu. Až keď sa presvedčili, aké výhody má takýto stroj, prevzali ho do obecného majetku.
Byt notára pozostával z 3 izieb, jednej predsiene, kuchyne, letnej a zimnej komory. Ku bytu notára patrila aj drevárňa a maštaľ. Za budovou sa nachádzalo humno, slúžiace pre hydinu. Pred budovou, za cestou, až po potok sa rozprestierala záhrada, slúžiaca pre potreby notára. Základný plat notára od štátu bol ročne 13 140,- Kč, cestovný paušál ročne 2 880,- Kč. Plat pomocníka predstavoval ročne 6 000,- Kč. Plat notára pred 1 sv. vojnou bol 200 zlatých, pozemky o výmere 10 katastrálnych jutár ornej pôdy a 954 štvorcových siah lesa. Okrem toho mal byt a záhradu. Tento plat užívali notári až do 1. augusta 1920, kedy boli zoštátnení.
Zavedenie telefónu do obce
Telefón bol v Lukáčovciach daný do prevádzky v roku 1937. Bol vedený z Dolného Trhovišťa cez Pastuchov. Dovtedy, ak bolo niečo súrne, muselo sa vybavovať pešo kuriérom alebo poštou, čo bolo veľmi zdĺhavé.
Zavedenie elektrifikácie do obce
V roku 1940 sa zaviedlo v celej obci elektrické osvetlenie. Spočiatku boli ľudia voči elektrine nedôverčiví, strašili sa navzájom, že elektrina zabíja. Avšak neskôr, keď sa presvedčili, že elektrina je pre človeka výhodná, začali si ju chváliť a rozširovať jej sieť.
Zavedenie rozhlasu do obce
V roku 1958 bol do celej obce zavedený rozhlas, čo bolo veľkým prínosom pre občanov aj úrady. Pred zavedením rozhlasu bol obecný bubon, na ktorý bubnoval obecný sluha a dával na známosť občanom úradné oznámenia, ako aj predaje, kúpy, straty, nálezy a pod.
Prvý rozhlasový prijímač v obci
V roku 1930 bol v Lukáčovciach prvý rozhlasový prijímač. Bola to novinka v obci, mal ho pán farár Augustín Petrášek.
Prvý dom pokrytý škridľou
Prvý dom pokrytý škridľou bol v auguste 1908, kedy si Štefan Borovský, prvý z Lukáčovčanov, dal pokryť obytný dom škridľou. Ušlo sa mu aj trochu posmeškov zo strany niektorých občanov, ktorí to neschvaľovali. Vraj "takú ozrutnú ťarchu dať na múry", že mu spadne dom a aj s rodinou ho zabije. Ale čo mal robiť, keď bol za jeden rok 4 krát podpálený neznámym páchateľom. Aby už viac nevyhorel, dal si dom pokryť "kameňom", ako to ľud nazýval. Pred touto dobou boli takmer všetky domy i hospodárske stanoviská pokryté slamou. Na strane od ulice boli strechy rôzne skrášlené, najčastejšie však boli vyložené zo slamených zástrešiek kríž na znamenie, aby bol ušetrený od požiaru. Vtedy bol požiar najväčším nepriateľom roľníka. Šindlom boli kryté iba domy zámožnejšieho roľníka a takého, ktorý miloval prepych.
Kultúrny dom
Kultúrny dom bol v obci postavený v roku 1936. Bol na ňom nápis "Katolícky dom". Tento dom slúžil na rôzne účely. Konali sa tu tanečné zábavy, divadlá, rôzne schôdze a manifestácie. Postupom času sa tanečné zábavy a divadelné predstavenia organizovali menej a mládež začala navštevovať krčmy, kde hrávali karty. Snahou bolo im to zamedziť a tak sa prišlo na myšlienku zriadiť v kultúrnom dome kino, kde by sa 4 krát do týždňa premietali filmy. Táto myšlienka sa hneď aj zrealizovala, pristavila sa kabína pre premietací stroj, urobila sa zmluva s Československou filmovou spoločnosťou na dodanie premietacieho stroja a dodávku filmov. Po dokončení týchto prác bol zmenený názov budovy "Katolícky dom" na "Kultúrny dom". Po otvorení kina bolo každé premietanie obsadené do posledného miesta.
V týchto priestoroch bol Poštový úrad až do roku 1989, kedy sa presťahoval do zrekonštruovanej starej budovy ZŠ.
Budova MNV, bývalý notársky úrad, bola postavená v roku 1892, na mieste obecnej kováčskej vyhne, na ľavej strane potoka, pri pravom odvetvení cesty, vedúcej z Alekšiniec. Notársky úrad tvorili dve miestnosti. V roku 1931 bol úrad prestavaný a nachádzali sa v ňom dve väčšie miestnosti a jedna menšia v strede. Do úradovne sa vchádzalo zpod brány. Táto miestnosť slúžila pre vedúceho notára. V úzkej strednej miestnosti bol uložený obecný a notársky archív a katastrálne mapy. Tretia miestnosť slúžila pre pomocnú notársku silu. Úrad mal k dispozícii dva písacie stroje, ktoré obec kúpila v roku 1931, pre nedostatok finančných prostriedkov na mesačné splátky. Obecné zbory ťažko pristúpili k zakúpeniu písacích strojov, pretože to vo svojej predpojatosti považovali za zbytočné a nechceli uznať výhodu týchto strojov. Tak v roku 1924 Jozef Šulek, notársky pomocník, kúpil za svoje peniaze stroj do úradu. Až keď sa presvedčili, aké výhody má takýto stroj, prevzali ho do obecného majetku.
Byt notára pozostával z 3 izieb, jednej predsiene, kuchyne, letnej a zimnej komory. Ku bytu notára patrila aj drevárňa a maštaľ. Za budovou sa nachádzalo humno, slúžiace pre hydinu. Pred budovou, za cestou, až po potok sa rozprestierala záhrada, slúžiaca pre potreby notára. Základný plat notára od štátu bol ročne 13 140,- Kč, cestovný paušál ročne 2 880,- Kč. Plat pomocníka predstavoval ročne 6 000,- Kč. Plat notára pred 1 sv. vojnou bol 200 zlatých, pozemky o výmere 10 katastrálnych jutár ornej pôdy a 954 štvorcových siah lesa. Okrem toho mal byt a záhradu. Tento plat užívali notári až do 1. augusta 1920, kedy boli zoštátnení.
Zavedenie telefónu do obce
Telefón bol v Lukáčovciach daný do prevádzky v roku 1937. Bol vedený z Dolného Trhovišťa cez Pastuchov. Dovtedy, ak bolo niečo súrne, muselo sa vybavovať pešo kuriérom alebo poštou, čo bolo veľmi zdĺhavé.
Zavedenie elektrifikácie do obce
V roku 1940 sa zaviedlo v celej obci elektrické osvetlenie. Spočiatku boli ľudia voči elektrine nedôverčiví, strašili sa navzájom, že elektrina zabíja. Avšak neskôr, keď sa presvedčili, že elektrina je pre človeka výhodná, začali si ju chváliť a rozširovať jej sieť.
Zavedenie rozhlasu do obce
V roku 1958 bol do celej obce zavedený rozhlas, čo bolo veľkým prínosom pre občanov aj úrady. Pred zavedením rozhlasu bol obecný bubon, na ktorý bubnoval obecný sluha a dával na známosť občanom úradné oznámenia, ako aj predaje, kúpy, straty, nálezy a pod.
Prvý rozhlasový prijímač v obci
V roku 1930 bol v Lukáčovciach prvý rozhlasový prijímač. Bola to novinka v obci, mal ho pán farár Augustín Petrášek.
Prvý dom pokrytý škridľou
Prvý dom pokrytý škridľou bol v auguste 1908, kedy si Štefan Borovský, prvý z Lukáčovčanov, dal pokryť obytný dom škridľou. Ušlo sa mu aj trochu posmeškov zo strany niektorých občanov, ktorí to neschvaľovali. Vraj "takú ozrutnú ťarchu dať na múry", že mu spadne dom a aj s rodinou ho zabije. Ale čo mal robiť, keď bol za jeden rok 4 krát podpálený neznámym páchateľom. Aby už viac nevyhorel, dal si dom pokryť "kameňom", ako to ľud nazýval. Pred touto dobou boli takmer všetky domy i hospodárske stanoviská pokryté slamou. Na strane od ulice boli strechy rôzne skrášlené, najčastejšie však boli vyložené zo slamených zástrešiek kríž na znamenie, aby bol ušetrený od požiaru. Vtedy bol požiar najväčším nepriateľom roľníka. Šindlom boli kryté iba domy zámožnejšieho roľníka a takého, ktorý miloval prepych.
Kultúrny dom
Kultúrny dom bol v obci postavený v roku 1936. Bol na ňom nápis "Katolícky dom". Tento dom slúžil na rôzne účely. Konali sa tu tanečné zábavy, divadlá, rôzne schôdze a manifestácie. Postupom času sa tanečné zábavy a divadelné predstavenia organizovali menej a mládež začala navštevovať krčmy, kde hrávali karty. Snahou bolo im to zamedziť a tak sa prišlo na myšlienku zriadiť v kultúrnom dome kino, kde by sa 4 krát do týždňa premietali filmy. Táto myšlienka sa hneď aj zrealizovala, pristavila sa kabína pre premietací stroj, urobila sa zmluva s Československou filmovou spoločnosťou na dodanie premietacieho stroja a dodávku filmov. Po dokončení týchto prác bol zmenený názov budovy "Katolícky dom" na "Kultúrny dom". Po otvorení kina bolo každé premietanie obsadené do posledného miesta.
Obecní pastieri
Do roku 1892 boli pozemky rozdrobené. V tomto roku bola prevedená druhá komasácia. Tretina chotára sa ponechala na úhor. Občania úhor použili pre pastvu dobytka. Pastieri vtedy boli štyria, a to dobytka, koní, oviec a ošípaných. Hovädzí dobytok sa pásol do roku 1892 hromadne na úhoroch. Hromadne sa pásli aj kone. Ako pasienok slúžili lúky v hornom chotári, nazývané "Hošťák", pri potoku Blatina. Ako pasienok slúžila aj časť chotára "Dolné háje". Kone sa pásli väčšinou v noci, aby ich mohol hospodár cez deň použiť na prácu na svojom majetku. Do roku 1888, kedy boli zavedené dobytčie pasy, boli veľmi časté krádeže dobytka. Aby na pastve nemohli zlodeji kone ukradnúť, okrem pastiera boli na pasienku i mladí muži a mládenci. Títo však v noci spali, pozor dával iba pastier. Keď tento zbadal prichádzať zlodejov, zatrúbil poplašnou trúbou, oznamujúc takto spiacim blížiacich sa zlodejov.
Chov oviec bol v našej obci do roku 1892 veľmi rozšírený. Na lukáčovskom majeri chovalo panstvo 2500 kusov oviec. Kvôli tomu malo široké cesty, až 30 m, tzv. "výhon". Po týchto cestách sa mohlo hnať naraz až 500 kusov oviec. Držali si i svojho pastiera.
Po komasácii zostal iba pastier ošípaných. Tie pásol už iba po cestách a po žatve na strnisku, prípadne na oráčinách.
Dejiny "Stanovišťa"
Na mieste terajšieho stanovišťa boli až do 2. komasácie lúky na kosenie. Avšak po komasácii nebolo dosť paše pre dobytok, a tak sa začalo vyháňať statky na lúky terajšieho "Stanovišťa". Neskôr lúky povysadzovali vŕbami, pod ktorými sa páslo stádo. Stádo cez obed stálo pod vŕbami a pretože bolo toto miesto "stanovené" pre stádo - teda aby tam "stálo", volá sa "Stanovište".
Kým na stanovišti boli ešte lúky, stádo stávalo uprostred dediny, na ohradenom mieste. Pásli sa ošípané, ovce, kravy, voly a v noci i kone. Koniari - pastieri koní, o polnoci nahlas recitovali "Otčenáš".
Rímske mince
Z katastra Lukáčoviec pochádza značný počet rímskych mincí, ktorých miesto nálezu nie je známe. O strieborných minciach rímskeho cisára Trajána z roku 117 informoval rodák Peter Rus (autor publikácie História obce Lukáčoviec" z r.1936), ktorý ich videl v Národnom múzeu v Prahe. Ďalšie popísal V. Ondrouch vo svojej súpisovej práci o nálezoch mincí na Slovensku. Ide o neznámy počet bližšie neurčených razieb Septima Severa (193-211).
Učiteľ Pavol Boleček v roku 1968 požiadal E. Kolníkovú o odborné posúdenie svojej zbierky. Mince, ktoré boli vyorané v neznámej dobe na rôznych miestach v chotári Lukáčoviec, mu dali deti. Medzi nimi bol republikánsky strieborný serratus z obdobia okolo roku 58 pred n.l., strieborný denár cisára Vespasiána z roku 74 n.l. a antoninianus cisára Aureliána z rokov 270-275.
Miestne priezviská
Zaujímavé informácie nám pri demografických analýzach môžu poskytnúť aj priezviská ľudí, ktorí počas stáročí žili alebo aj dnes žijú v Lukáčovciach. Najstarší doklad, z ktorého je možné čerpať, je z roku 1626. Uvádza až 76 rôznych priezvisk. Z nich niektoré už boli veľmi rozšírené. Sú tu aj typicky slovenské priezviská, ako napr. Šťastný, Šošovička, Ozobaný, Hlub, Surový, ale aj prevzaté od iných etnických skupín - Heňo, Migo, Myzgovsky (má byť asi Miškovský), Bosňak, Herczius a pod. Niektoré poukazujú na pôvodné zamestnanie svojich nositeľov, resp. ich predkov: Mlynár, Kováč, Husár, Gajdoš, Valach, Masár. Iné na fakt, odkiaľ rodina pôvodne pochádzala: Andačský, Urmínsky, Bolerázsky, Kovarský, Norovský, Ardanovský. Boli tu však aj Kral, či Cisársky, ale aj Jiskra. Je možné, že priezvisko zdedil po slávnom bratríckom vodcovi Jánovi Jiskrovi z Brandýsa, ktorý žil koncom 15. stor. Niektoré priezviská nie je možné bližšie interpretovať, ale aj tak sú pozoruhodné - napríklad Netreba.
Trochu iné zloženie obyvateľstva obce vidíme na podklade súpisu z roku 1664 - 1665. Je tu spomenutých len 19 rôznych priezvisk - miestny šľachtic Ján Sándor a poddaní Babinács, Benus, Beresznancký, Csenka, Farkas, Filinkár, Gergol, Hrenko, Isztebnyi, Lutrinský, Lovászky, Matus, Oravanszky, Pásztor, Szlavik, Sztrapatý, Urminsky, Zeman. V roku 1697 sa v liste s použitím prvej obecnej pečate spomína len 5 rodín: Gaddos = Gajdoš, Gregor, Lutowsky, Ozorowsky a Strbak, lebo len tieto boli zainteresované v pozostalostnom konaní. V urbári nitrianskeho biskupstva z roku 1736 je podchytených skoro 80 rôznych priezvisk, z ktorých najrozšírenejšie sú Timoradský, Trebichalský, Ozorovský, Hlavatý, Babka. Zaujímavé je meno typu Holota. Vidno aj príchod nových národností, a to českej - Kriváček, židovskej - Izrael, Izák. Objavujú sa aj mená nových prisťahovalcov z blízkeho okolia: Brezolubskí, Slatinoveckí, Harčačovskí, Vestenickí, Hubnickí a pod. Snáď najpozoruhodnejším priezviskom zaznamenaným v roku 1736 je rodina Kalifačovských. Priezvisko sa k nám mohlo dostať viacerými spôsobmi - buď cez Turkov (kalif bol najvyšším panovníkom v arabských, neskôr aj maurských zemiach), alebo cez Židov (skomolením biblického mena Kaifáš). Z rokov 1771 - 1783 síce poznáme priezviská a mená richtárov a prísažných, ale aj tak vidno, že najrozšírenejšími a najbohatšími rodinami v tomto čase boli Babka, Galbavý, Gajdoš, Timoradský, Trebichalský, Kriváčik a Izrael. Posledným prameňom k poznaniu priezvisk obyvateľov Lukáčoviec je súpis občanov z roku 1821. Okrem už vyššie spomenutých rodín sa tu objavujú aj ďalšie mená českej národnosti: Kratochvíl, Prochászka, Václav Nádvorný a moravskej národnosti: Hanák, ale aj Švajčár, Žid = Judeus, Grék vo forme Goregh. V rokoch okolo 1821 už bol pohyb obyvateľov štátu pomerne veľký, lebo veľký rozvoj priemyslu a nové techniky v poľnohospodárstve si vyžadovali značný počet voľných pracovných síl. Je však aj možné, že časť z nových prisťahovalcov prišla spolu so svojimi zemepánmi.
Chov oviec bol v našej obci do roku 1892 veľmi rozšírený. Na lukáčovskom majeri chovalo panstvo 2500 kusov oviec. Kvôli tomu malo široké cesty, až 30 m, tzv. "výhon". Po týchto cestách sa mohlo hnať naraz až 500 kusov oviec. Držali si i svojho pastiera.
Po komasácii zostal iba pastier ošípaných. Tie pásol už iba po cestách a po žatve na strnisku, prípadne na oráčinách.
Dejiny "Stanovišťa"
Na mieste terajšieho stanovišťa boli až do 2. komasácie lúky na kosenie. Avšak po komasácii nebolo dosť paše pre dobytok, a tak sa začalo vyháňať statky na lúky terajšieho "Stanovišťa". Neskôr lúky povysadzovali vŕbami, pod ktorými sa páslo stádo. Stádo cez obed stálo pod vŕbami a pretože bolo toto miesto "stanovené" pre stádo - teda aby tam "stálo", volá sa "Stanovište".
Kým na stanovišti boli ešte lúky, stádo stávalo uprostred dediny, na ohradenom mieste. Pásli sa ošípané, ovce, kravy, voly a v noci i kone. Koniari - pastieri koní, o polnoci nahlas recitovali "Otčenáš".
Rímske mince
Z katastra Lukáčoviec pochádza značný počet rímskych mincí, ktorých miesto nálezu nie je známe. O strieborných minciach rímskeho cisára Trajána z roku 117 informoval rodák Peter Rus (autor publikácie História obce Lukáčoviec" z r.1936), ktorý ich videl v Národnom múzeu v Prahe. Ďalšie popísal V. Ondrouch vo svojej súpisovej práci o nálezoch mincí na Slovensku. Ide o neznámy počet bližšie neurčených razieb Septima Severa (193-211).
Učiteľ Pavol Boleček v roku 1968 požiadal E. Kolníkovú o odborné posúdenie svojej zbierky. Mince, ktoré boli vyorané v neznámej dobe na rôznych miestach v chotári Lukáčoviec, mu dali deti. Medzi nimi bol republikánsky strieborný serratus z obdobia okolo roku 58 pred n.l., strieborný denár cisára Vespasiána z roku 74 n.l. a antoninianus cisára Aureliána z rokov 270-275.
Miestne priezviská
Zaujímavé informácie nám pri demografických analýzach môžu poskytnúť aj priezviská ľudí, ktorí počas stáročí žili alebo aj dnes žijú v Lukáčovciach. Najstarší doklad, z ktorého je možné čerpať, je z roku 1626. Uvádza až 76 rôznych priezvisk. Z nich niektoré už boli veľmi rozšírené. Sú tu aj typicky slovenské priezviská, ako napr. Šťastný, Šošovička, Ozobaný, Hlub, Surový, ale aj prevzaté od iných etnických skupín - Heňo, Migo, Myzgovsky (má byť asi Miškovský), Bosňak, Herczius a pod. Niektoré poukazujú na pôvodné zamestnanie svojich nositeľov, resp. ich predkov: Mlynár, Kováč, Husár, Gajdoš, Valach, Masár. Iné na fakt, odkiaľ rodina pôvodne pochádzala: Andačský, Urmínsky, Bolerázsky, Kovarský, Norovský, Ardanovský. Boli tu však aj Kral, či Cisársky, ale aj Jiskra. Je možné, že priezvisko zdedil po slávnom bratríckom vodcovi Jánovi Jiskrovi z Brandýsa, ktorý žil koncom 15. stor. Niektoré priezviská nie je možné bližšie interpretovať, ale aj tak sú pozoruhodné - napríklad Netreba.
Trochu iné zloženie obyvateľstva obce vidíme na podklade súpisu z roku 1664 - 1665. Je tu spomenutých len 19 rôznych priezvisk - miestny šľachtic Ján Sándor a poddaní Babinács, Benus, Beresznancký, Csenka, Farkas, Filinkár, Gergol, Hrenko, Isztebnyi, Lutrinský, Lovászky, Matus, Oravanszky, Pásztor, Szlavik, Sztrapatý, Urminsky, Zeman. V roku 1697 sa v liste s použitím prvej obecnej pečate spomína len 5 rodín: Gaddos = Gajdoš, Gregor, Lutowsky, Ozorowsky a Strbak, lebo len tieto boli zainteresované v pozostalostnom konaní. V urbári nitrianskeho biskupstva z roku 1736 je podchytených skoro 80 rôznych priezvisk, z ktorých najrozšírenejšie sú Timoradský, Trebichalský, Ozorovský, Hlavatý, Babka. Zaujímavé je meno typu Holota. Vidno aj príchod nových národností, a to českej - Kriváček, židovskej - Izrael, Izák. Objavujú sa aj mená nových prisťahovalcov z blízkeho okolia: Brezolubskí, Slatinoveckí, Harčačovskí, Vestenickí, Hubnickí a pod. Snáď najpozoruhodnejším priezviskom zaznamenaným v roku 1736 je rodina Kalifačovských. Priezvisko sa k nám mohlo dostať viacerými spôsobmi - buď cez Turkov (kalif bol najvyšším panovníkom v arabských, neskôr aj maurských zemiach), alebo cez Židov (skomolením biblického mena Kaifáš). Z rokov 1771 - 1783 síce poznáme priezviská a mená richtárov a prísažných, ale aj tak vidno, že najrozšírenejšími a najbohatšími rodinami v tomto čase boli Babka, Galbavý, Gajdoš, Timoradský, Trebichalský, Kriváčik a Izrael. Posledným prameňom k poznaniu priezvisk obyvateľov Lukáčoviec je súpis občanov z roku 1821. Okrem už vyššie spomenutých rodín sa tu objavujú aj ďalšie mená českej národnosti: Kratochvíl, Prochászka, Václav Nádvorný a moravskej národnosti: Hanák, ale aj Švajčár, Žid = Judeus, Grék vo forme Goregh. V rokoch okolo 1821 už bol pohyb obyvateľov štátu pomerne veľký, lebo veľký rozvoj priemyslu a nové techniky v poľnohospodárstve si vyžadovali značný počet voľných pracovných síl. Je však aj možné, že časť z nových prisťahovalcov prišla spolu so svojimi zemepánmi.