Vlajky - preklad stránky

Najstaršie písomné zmienky o existencii farnosti v Lukáčovciach sú datované do rokov 1332-1337. Z miestnej farnosti, ktorú vtedy spravoval plebán Pavol, pápežskí vyberači daní získali 12 strieborných grošov, čo poukazuje na skutočnosť, že Lukáčovce boli pomerne výnosnou farnosťou. Logika veci hovorí, že ak tu v spomenutom čase bola farnosť, musel tu stáť i kostol. Podľa cirkevných schematizmov ostrihomského arcibiskupstva sa k roku 1397 viažu prvé zmienky o farskom kostole zasvätenom sv. Martinovi.

Osudy kostola sv. Martina boli počas stáročí veľmi pohnuté. Podľa kanonickej vizitácie v roku 1559 už bol celý spustnutý. Vizitátor, ktorým bol zvyčajne biskupom vybraný vyššie postavený šľachtic, nariadil, aby ho obyvatelia Lukáčoviec čo najrýchlejšie opravili. Nebolo to však možné vykonať pre zlé hospodárske pomery obce a občanov. Vizitácia z roku 1630 podáva o kostole nasledujúce informácie: “… farským patrónom bol v tom čase kaločský arcibiskup Ján Telegdi a lukáčovský šľachtic František Sándor. Kostol mal 3 oltáre. Na hlavnom bol obraz Krista, druhé dva boli zanedbané, pusté”. Podľa vizitácie z roku 1634 mal chrám škridľou pokrytú strechu, dvojo dverí, ale nutne potreboval opravu. Vedľa kostola bola spustnutá kaplnka. K roku 1731 sa zachoval takýto opis kostola: “… je dobre murovaný, má 3 oltáre a drevený chór”. Vizitácia z roku 1755 je o niečo obsiahlejšia. Podľa nej chrám Boží vyzeral nasledovne: “… kostol je dobre murovaný, svätyňa má klenby, 4 oltáre sú zasvätené týmto svätcom – sv. Martinovi, sv. Jánovi Nepomuckému, Panne Márii a sv. Judovi. Všetky sú drevené, rôzne sfarbené a pozlátené. Kostol má vežu, druhá veža je na cintoríne”. Vizitácia z roku 1780 poskytuje najdôležitejšie údaje: “… kostol je postavený zo solídneho materiálu, svätyňa je dlhá 11,9 m, široká 7,98 m, vysoká 8,36 m. Nemá veľkú vežu, zvon je v malej vežičke 9,55 m ďaleko od kostola. Svätyňa nemá ani maľovanú ani kamennú výzdobu, iba dlažbu. Sedadlá sú vyhotovené vo forme sedílií (kamenné výklenky v stene, ktoré poukazujú na ranogotický sloh) v múre vpravo od hlavného oltára. V sakristii nie sú žiadne sochy. Je tu krypta založená rodinou Sándorovcov. Loď chrámu je dlhá 17,1 m, široká 9,55 m, vysoká 8,36 m. Má gotický tvar. Chór drží jeden mohutný stĺp. V lodi je nedatovaná krypta. Kostol má dve brány, v roku 1771 bola daná nová strecha”.

O kostole dnes už disponujeme súborom poznatkov, ktoré dovoľujú s vysokou mierou pravdepodobnosti určiť jeho pôvodnú polohu. Okrem iného vychádzame so skutočnosti, že už od dôb kráľa Ladislava (koniec 11. stor.) sa musela dodržiavať zásada o pochovávaní iba na vysvätenom mieste. Porušenie príkazu bolo trestné. Cintoríny sa zakladali v tesnej blízkosti kostolov, boli pomerne malé a obvykle i oplotené. Už samotný fakt, že okolo súčasného kostola sv. Jána Nepomuckého sa nepochováva upozorňuje, že starší lukáčovský kostol treba hľadať v areáli cintorína. Nález kostnice tiež poukazuje na blízkosť sakrálnej stavby. Za zásadný argument o lokalizácii kostola však treba považovať polohu pamätného kríža postaveného v čase, kedy ešte žili ľudia, ktorí vedeli, kde kostol skutočne stál. Ďalšou indíciou jeho polohy je prevýšenie plošiny cintorína v okolí kríža. Asi je to pozostatok prekrytých zvyškov ruiny rozobratej stavby. V dobe vzniku kostola sv. Martina sa striktne dodržiavala orientácia sakrálnych stavieb v smere Z-V, čiže kostol stál naprieč vyvýšeninou. Ešte i dnes vedie naprieč cintorínom línia, rozdeľujúca ho na dva areály. Toto rozhranie určuje práve poloha pamätného kríža. V stredoveku bolo niekedy zvykom zosnulých pochovávať tak, aby boli tvárou obrárení ku kostolu. V súčasnosti sa v severnej časti cintorína pochováva s orientáciou na sever, teda zosnulý je obrátený tvárou ku krížu, t. j. k bývalému kostolu. V južnom sektore cintorína sú pochovávaní orientovaní naopak, teda sú obrátení tvárou k pamätníku. Skutočnosť, že i dnes pozostalí rešpektujú takúto orientáciu vysvetľujeme tým, že v čase po zániku kostola obyvatelia nechceli porušiť náhrobkami vytvorený výzor cintorína a naďalej pochovávali svojich nebožtíkov spôsobom, ktorý bol obvyklý už v stredoveku. V súčasnosti vlastne nejestvujú žiadne závažné dôvody, prečo sa na cintoríne pochováva dvomi spôsobmi. Avšak i tento príklad dodržiania zvyklostí našich dávnych predkov je dokladom puta, ktoré nás s nimi spája, i keď si to niekedy ani neuvedomujeme.

Skip to content